Keď sa pozrieme do minulosti vývoja motorov a palív, nájdeme štyri hlavné opatrenia na zníženie znečisťovania životného prostredia. Sú nimi katalyzátor, filter sadzí, bezsírnatý benzín a bezolovnatý benzín.

Posledne menovaný uzrel svetlo sveta v roku 1985. Pred zavedením bezolovnatého benzínu vypúšťali motorové vozidlá do ovzdušia približne 120 000 ton jedovatého olova a výrazne zaťažovali naše pľúca. Od tohto dátumu bola výroba olovnatého benzínu výrazne obmedzovaná a pre staršie automobily sa začali vyrábať špeciálne aditíva, nahradzujúce olovo. Radikálne opatrenia znížili množstvo olova, pochádzajúce z výfukov na súčasných približne 20 000 ton.

Dlhý čas boli do benzínu primiešavané predovšetkým tetrametylolovo a tetraetylolovo. Ich hlavnou úlohou bolo zabrániť predčasnému výbuchu paliva vo valci. Až do 70.-tych rokov obsahoval jeden liter benzínu približne 0,6 gramov olova. Pri spaľovaní paliva vznikal oxid olovnatý, ktorý sa následne premieňal na olovené halogenidy a olovené soli, ktoré sa dostávali do ovzdušia.

Olovo je účinný jed. Jeho zákernosť spočíva v tom, že už malá koncentrácia v krvi, ktorá nevyvoláva žiadne akútne poškodenie zdravia, pri dlhšom pôsobení poškodzuje nervový systém a predovšetkým


brzdí vývoj mozgu u malých detí.

Hroziace nebezpečenstvo si začali ľudia uvedomovať už koncom 60-tych rokov a začali robiť protiopatrenia. Vedúcu úlohu v Európe hralo Nemecko. Od roku 1972 bola zakázaná výroba a dovoz benzínu s obsahom olova väčším ako 0,4 gramov na liter, od roku 1976 bola horná hranica znížená na 0,15 g, až kým nebol olovnatý benzín v roku 1985 zakázaný úplne. Švajčiarsko znížilo v roku 1982 povolenú hranicu z 0,4 g na 0,15 g, olovo úplne zakázalo taktiež v roku 1985. Vývoj urýchlilo zavedenie ďalších opatrení na ochranu životného prostredia, a to zavedenie katalyzátorov na redukciu oxidov dusíka, oxidu uhoľnatého a uhľovodíkov. Keďže olovo robí katalyzátor neúčinným, museli prevádzkovatelia púmp začať poskytovať aj bezolovnatý benzín. Veľká Británia a Japonsko redukovali obsah olova veľmi radikálne takisto od roku 1985, zaostávalo však Francúzsko. Francúzsky automobilový priemysel sa obával dopadov na svoje zisky a jeho zdržiavacia politika spôsobila, že koncom 80-tych rokov vypúšťalo Francúzsko do okolitého prostredia 7500 ton olova ročne, čo bol približne dvojnásobok oproti ostatným priemyselným krajinám. V priebehu niekoľkých ďalších rokov sa ale aj tu podarilo množstvo olova v ovzduší drasticky znížiť.

Dôležitou udalosťou na politickej úrovni bola konferencia európskych ministrov životného prostredia v roku 1998 v dánskom Aarhuse, kde sa prítomní dohodli na úplnom zákaze olovnatého benzínu v EU od roku 2005. Podľa mimovládnych aktivistov by toto opatrenie mohlo do roku 2010 znížiť olovové emisie automobilov na 12 000 ton ročne, čím by sa problém olovo dostal v západnej Európe pod kontrolu. Obavy majú aktivisti z vývoja vo východnej Európe, v Rumunsku, na Ukrajine či v Rusku je používanie benzínu s obsahom 0,6 g olova na liter stále bežné. Práve tieto krajiny budú mať leví podiel na emisiách olova v Európe.