Podobne ako množstvo iných súčastí F1 sú aj podmienky používania paliva regulované pravidlami Medzinárodnej motoristickej federácie (FIA). Tá zaviedla viacero obmedzení, týkajúce sa oktánového čísla, hustoty a obsahu kyslíka a dusíka.

Až do konca sedemdesiatych rokov sa v F1 používal vysokooktánový benzín, ktorý bol bežne v predaji na čerpacích staniciach v západnej Európe. Tímy využívali 101 až 102 oktánový benzín. Po skončení jeho predaja začali tímy vyvíjať špeciálne palivo, ktoré sa čoraz viac vzďaľovalo od bežného komerčného benzínu.

V osemdesiatych rokoch sa pokračovalo v používaní 102 oktánového benzínu, ale po prvýkrát sa zaviedlo obmedzenie v obsahu kyslíku a dusíku (v oboch prípadoch 2%). Postupne sa zavádzali i ďalšie obmedzenia, týkajúce sa tlaku výparov, hustoty, benzénu a obsahu olova.

Od roku 1992 na základe rozhodnutia FIA smie palivo obsahovať len také zložky,ktoré sa nachádzajú aj v bežnom komerčnom palive. Toto rozhodnutie bolo ešte v roku 2000 upravené podľa zákonov Európskej únie o komerčných benzínoch. Vývojári teda môžu experimentovať len so vzájomným pomerom jednotlivých súčastí. Najhlavnejšími sú nasýtené uhľovodíky, parafíny (ťažké alkalické hydrouhlíky s počtom uhlíkov v reťazci 22 až 27), naftény, nenasýtené uhľovodíky a aromatiká (benzén, toluén a xylény).

Pred každým súťažným víkendom odovzdávajú týmy dve päťlitrové vzorky paliva na kontrolu. FIA má okrem toho nárok vyžiadať si vzorku počas akéhokoľvek momentu veľkej ceny. Cieľom je porovnanie práve odobratej vzorky so vzorkou vopred dodanou.

Palivo musí mať také vlastnosti, aby zabezpečilo motoru čo najviac sily bez súčasného ohrozenia jeho spoľahlivosti a v neposlednom rade pri čo najmenšej spotrebe. V procese jeho výroby sa najprv pracuje s počítačovými predpoveďami, ktorých úlohou je pripraviť experimentálne zloženie paliva. V druhej fáze pripravujú vedci malé vzorky rozličných typov benzínov a následne ich testujú v laboratóriu. Výsledky testov dajú odpoveď na otázku, či boli predpoklady správne a určia presné vlastnosti paliva. Najlepšie typy sú následne testované priamo v motore. V tejto fáze ide predovšetkým o zistenie spotreby a sily, ktorú benzín motoru dodal.

Ak inžinieri zhodnotia, že dané palivo je vhodné pre konečné používanie v F1, odošle sa vzorka s presným popisom a zložením do laboratória FIA v Anglicku. Tento inštitút medzinárodnej motorovej federácie podrobí vzorky testom a rozhodne o jej schválení, či zamietnutí.
Najlepšie stajne privážajú na jednu Veľkú cenu približne 3600 litrov benzínu, 200 litrov motorového oleja, 180 litrov prevodovkového oleja, 80 litrov hydraulickej zmesi, 20 litrov chladiacej zmesi a niekoľko kíl vazelíny.
Celkovo za jednu sezónu spotrebuje tím priemerne až 200 000 litrov paliva. V priebehu roka pritom použije až 50 rozličných typov benzínu, ktoré sa líšia v závislosti od požiadaviek trate. Na niektorých okruhoch totiž chce tím dosiahnuť maximálnu silu motora, na inom (napr. Monako) nehrá sila až takú významnú rolu a tak sa vsádza na menšiu spotrebu.

Palivové nádrže formúl sú z vysoko odolného Kevlaru, ktorý výrazne redukuje riziko možného požiaru pri nehode. Nádrž sa nachádza na mieste, kde na ňu nepôsobí žiadny tlak.

Musí byť umiestnená tak, aby bola počas nárazu auta čo najviac chránená pred poškodením. V jej bezprostrednej blízkosti je navyše umiestnený hasiaci prístroj, ktorý sa spustí automaticky po náraze auta. Veľkosť palivovej nádrže je závislá od celkového dizajnu. Musí brať do úvahy spotrebu paliva, očakávanú dĺžku výjazdov na trati a samozrejme sa musí prispôsobiť aerodynamike auta. Dnešné monoposty spotrebujú približne 180 až 200 litrov na 300 kilometrov, čo je dĺžka jednej Veľkej ceny. Spotrebu paliva môžu jemne kontrolovať i samotní piloti. Robia to okrem svojho štýlu jazdy i prostredníctvom ovládania na svojom volante. Relatívne ekonomický výkon motora volia napríklad počas jazdy za safety car.

Zoznam tímov a značka paliva: